Gašparovič je politik, ktorý prežil celú svoju politickú kariéru v tieni silnejších a svojou prispôsobivosťou sa dokázal vyhrabať až na najvyššie posty. V podstate akoby mal na krku stále nejaký obojok a pri sebe svojho pána. Dlhé roky bol hlavným prisluhovačom Mečiara, aby v správnom momente opustil potápajúcu sa loď a prisal sa k Ficovi. Prezidentský úrad poňal ako vazalstvo voči strane Roberta Fica.
Všetky tie slovné prešľapy Gašparoviča, to je to najmenej. Náš pán dosluhujúci prezident nebol schopný rozmýšľať sám, je a bol neschopný ako hlava štátu postaviť sa na vlastné nohy a konať slobodne. Možno sú to neúctivé slová k hlave nášho štátu, no úctu si je potrebné zaslúžiť. A Gašparovič ju stratil už dávno.
Kiska, novinári a politológovia sa čudujú nad rozhodnutím Gašparoviča nestretnúť sa s novozvoleným prezidentom. Nie je sa čomu čudovať. Ja Gašparovičov postoj úplne chápem. On sa s Kiskom nemôže stretnúť, lebo počas stretnutia by nemohol čítať nadiktovaný prejav, musel by rozprávať a reagovať spontánne na aktuálne témy, ktoré by Kiska chcel prebrať. Toho Gašparovič nie je schopný. Jeho ponuka neformálnosti a pomoci Kiskovi v budúcnosti vyznieva asi tak, ako keď niekomu by som napľul do tváre a potom by som ho chcel poutierať.
Od Gašparoviča už nečakajme chvalabohu absolútne nič. Vždy bol slabým politikom, len figúrkou svojich pánov a svoj tieň neprekročil ani teraz. Jeho nechutný tieň neschopnosti a apatie ostane v prezidentskom paláci ešte veľmi dlho a nový prezident Kiska bude mať čo robiť, aby sa úrad prezidenta stal úradom, ktorý budú brať občania tejto krajiny vážne. Gašparoviča bral vážne málokto. Len sme ho nejako museli pretrpieť.