Hovorí sa, že o mŕtvych iba v dobrom. Tak ma pri článkoch o Biľakovom pohrebe nenapadal pozývací list alebo normalizácia. Biľakovu osobnosť bude súdiť história sama a každý človek si vytvorí na jeho osobu vlastný názor. Mňa skôr zaujala na pohrebe prítomnosť Jakeša, či posledného náčelníka štátnej bezpečnosti Lorenca. Jasné, prišli "odprevadiť" svojho známeho. Keď si ale otvorili ústa, vtedy som pochopil, že sa nič nezmenilo. Tí ľudia ostali vo vnútri zarytými komunistami a najmä nikdy by si nepriznali chybu. Držia spolu ako svorka vlkov, ktorej nič iné ani neostáva.
A koľko je takých, v srdci komunistov, aj keď je to možno silné slovo, v našom parlamente, či vláde. A aj v dnešnej dobre držia spolu, presne ako ich predchodcovia. Napríklad ten pán na čele vlády vytvoril silné puto s pánom v prezidentskom kresle. A hoci sa SMER označuje za sociálnu demokraciu, mnoho jeho členov pricupkalo z SDĽ a SDĽ predsa vznikla prezliekaním kabátov mnohých komunistov. Ich zmýšľanie sa nezmenilo, len sa trocha "vytuningovalo a prispôsobilo tej zlej kapitalistickej dobe, v ktorej si ale ľahšie hrabú do vrecák ako za socíku.
Teraz ma už slová premiéra, že si november 89 nevšimol, či slová Pašku, že práve vtedy kachličkoval kúpeľňu, vôbec nezarážajú. Oni sa vo vnútri vôbec nezmenili. Stále držia spolu ako tí ich starší kolegovia, ktorí sa stretli na Biľakovom pohrebe.