Z dvoch vecí v živote mám naozaj strach, nieže by boli teda jediné. Z veľkých pustených psov a z výšok. Strach zo psov ma prenasleduje už od detstva, keď som sa vozil na bicykli a prekvapil ma nemecký ovčiak, ktorý mi položil svoje predné laby na sedadlo. Ostal som ako zmeravený, zastal som a ani som nebol schopný plakať. Našťastie tam mal svojho majiteľa a nespravil si teda zo mňa pochúťku na obed. Strach ale ostal odvtedy vo mne a nedávno vyplával opäť na povrch. Pri túre z Perneku na Pezinskú babu sme si partia pokojne stúpali cez les. Keď sme práve prechádzali okolo chatovej oblasti, vyrútil sa na nás obrovský pes, bol mi minimálne po pás. Snažili sme sa ho ignorovať, ale neustále pobehoval okolo nás. O chvíľu na to okolo nás prešli dvaja cyklisti, tak sme si odfúkli, že konečne si ho berú majitelia. Omyl. Vyrútil sa na nich a začal ich hrýzť. To už bolo na mňa veľa, otočil som sa a skrehnutý som sa vracal naspäť a so mnou aj ostatní. O pár minút už bolo počuť len rinčanie obojka a opäť bol pri nás. Už som sa videl niekde zakrvavený vo večerných správach, našťastie ho zaujal potok, kde sa išiel osviežiť a my sme sa medzitým dostali opäť naspäť ku chatovej oblasti. A tam bola konečne jeho majiteľka. Privítala svojho miláčika slovami : „a ty si kde bol?“. Neodpustili sme si na ňu zakričať, takí sme boli rozhorčení. Vzhľadom na to, aké boli posledné správy na Slovensku vo veci útoku psov, tak pri nás stáli anjeli strážni.
Strach z výšok som sa snažil prekonať v Tatrách, aj keď nešlo o výstup na nejaký štít, ale iba o túru na Terryho chatu, ktorá sa už nachádza vo výške 2000 metrov. Vyzbrojený ťažkými topánkami a zásobami jedla a pitia sme spolu s manželkou vyrazili skoro ráno zo Starej Lesnej pešo. Približne 2 až 3 kilometre nám to trvalo iba po hlavnú cestu spájajúcu Starý Smokovec s Tatranskou Lomnicou. Potom sme zahli na lesný chodník, kde sme asi po dvoch hodinách vystúpali na Hrebienok. Už tam sme mali v nohách niekoľko kilometrov, kým väčšina ľudí začínala svoju túru práve z Hrebienka. Tesne pred cieľom som prišiel na to, prečo je tomu tak. Najprv sme prešli okolo Rainierovej chaty, potom nás čakalo stúpanie na Zamkovského chatu, poslednú chatu pred Terrycho chatou. Všetko išlo hladko, bolo príjemné počasie, ľudí na chodníkoch ešte pomenej, len vyskytol sa predsa len jeden problém. Pri jednom prudšom kopčeku som započul prasknutie, už som vedel že je zle. Zastal som a pozrel sa na svoje nohavice a boli celé rozpárané práve v rozkroku. Čo bolo najhoršie, nemal som nič na prezlečenie, takže som si okolo pása prehodil bundu a celú cestu som si musel dávať pozor, aby mi nepadla. Keď sme sa dostali do doliny, na ktorej konci mala byť Terryho chata, manželka mi ukázala : „tam je Terrycho chata.“ Hovorím si, no konečne, pozrel som sa na najbližší kopec, na ďalší, stále som nič nevidel. Až úplne v diaľke som potom zazrel komín a časť strechy. Oblial ma studený pot, ale práve okolo mňa prechádzal horský nosič s plným nákladom a povedal som si, že nesmiem byť taká padavka. Pokračovali sme postupne ďalej a popri krásnej krajine cesta ubiehala rýchlo a kopec sa blížil. Ostávalo už len posledné stúpanie, ktoré ale bolo pre mňa nekonečné. Keď sme prišli na poslednú zákrutu a videl som ako zhora schádzajú ľudia, potešilo ma, že sa blíži koniec. Ale keď som videl ako kľukato ešte treba ísť, bol som hotový. Síce športujem, hrávam futbal, ale nikdy v živote som nemal tak ťažké nohy, každých desať metrov som už stál a lapal po dychu, nevládal som. Neveril som, že vystúpim hore a už vôbec som netušil ako sa dostanem naspäť. Teraz ma dobehli tie kilometre, ktoré sme absolvovali na Hrebienok. Na posledných metroch mi manželka podala ruku a doslova ma dotlačila hore. Bola to taká symbolika, že najbližší človek ti pomôže stále, aj tam hore, stále ťa ťahá v živote ďalej, či je zle alebo dobre. Aj keď vtedy som si určite takú symboliku neuvedomoval a rozmýšľal som len nad tým, ako už konečne sedieť v chate. Pre niekoho túra ako laskonka, pre mňa to bolo to najhoršie vyčerpanie v živote. Bola to moja prvá vysokohorská túra a získal som veľký rešpekt voči horám, ale určite som na nich nezanevrel. V Terrycho chate sme sa najedli, napili a razom sa nám vrátili sily. Parené buchty a poriadne vychladené pivko spravilo so mnou hotový zázrak. Dlho sme sa hore nezdržali, lebo som sa bál príchodu búrky. Večer predtým zatopilo aj pivnice niektorých domov v Tatranskej Lomnici. Zostup dole bol malina, bol som prekvapený, koľko síl sa mi vrátilo, potom ako som sa najedol a trocha si oddýchol. Po dobrej túre nasledovala vírivka v hoteli a plány na ďalší deň. Chceli sme výšlapať na Skalnaté pleso, ale ráno sa plány zmenili. Keď som sa postavil z postele, mal som pocit, že som sa vrátil do svojich detských čias. Akoby som sa znova učil chodiť, každý jeden krok ma neskutočne bolel. Z túry na Skalnaté pleso bol nakoniec výlet lanovkou, aj keď potom sme ešte absolvovali túru zo Skalnatého plesa na Hrebienok a do Starého Smokovca, išlo už len o klesanie, aj keď v dĺžke niekoľko kilometrov.
Pre každého, kto chodí do hôr, je táto túra len začiatkom, rozohriatím pre nejakým výstupom, pre mňa to ale bolo siahnutie na úplne dno svojich síl. Tam hore, keď som sa posledné metre už len kotúľal, som si pripadal tak maličký a tak bezmocný pre majestátnymi horami, že nebyť pomoci, vzdám to. Ale ten pocit byť v cieli a pozerať sa dole, sa slovami opísať nedá. Treba zažiť, vrelo odporúčam.
