Ružová priateľka a strach z oslepnutia

Autor: Tomáš Bosák | 16.9.2012 o 13:49 | (upravené 16.9.2012 o 14:22) Karma článku: 2,00 | Prečítané:  196x

Najlepší deň je taký, keď človek od neho ráno nič neočakáva a večer si povie, škoda, že netrvá dlhšie. Včera som si bol istý, že sa vrátim domov najneskôr okolo tretej a vrátil som sa o pol jedenástej večer, ubolený, ale spokojný. 

Dať si sobotu budík na pol 7 je nechutnosť prvého stupňa, ale čo nespravím pre futbal. Konečne nejaký poriadny turnaj. A nakoľko posledné dva roky u nás platilo vzhľadom na výsledky heslo, dôležité je sa zúčastniť a nie zvíťaziť, očakával som skorý návrat domov a rozčarovanie z celého nášho vystúpenia. Ráno som si v MHD vypočul tradičný rozhovor našich dôchodcov, o tom, ako  bolo predtým dobre a teraz je strašne. To predtým nemysleli prekvapujúco socializmus ale obdobie Mečiara. Po načerpaní politických informácií som sa už potom sústredil len na futbal. Už od prvého zápasu to s nami vyzeralo nádejne, hoci sme nemali najmladšie mužstvo, skúsenosti sú skúsenosti. Moje veľké chcenie sa ale v treťom zápase zmenilo na ukrutnú bolesť. Puknutie v brušnom svalstve zo mňa urobilo kaliku. A hoci by som hral futbal aj na vozíčku, teraz ma bolel každy prudší pohyb. Tak som sa ďalší zápas len prizeral a trpel, že nemôžem ísť na ihrisko. No prišla záchrana. Pred dôležitým štvrťfinálovým zápasom spoluhráč vybral z vrecka ružovú priateľku a vernú pomocníčku, tabletku Ibalgin. Počas študentských čias na internáte to bola povinná výbava a jedla sa ako suché rožky. Nie že by mi nejako pomohla, ale bolesť aspoň trocha ustúpila a ja som dohral celý turnaj až do konca. Je to proste skvelá priateľka, vždy ťa podrží, keď to potrebuješ.

Po futbale bolo treba celý turnajový priebeh zhodnotiť na pozápasovej "tlačovke" v najbližšom podniku. Strach z pančovaného alkoholu a možného oslepnutia u nás trval maximálne desať sekúnd, veď na niečo sa zomrieť musí a možno my Slováci by sme neoslepli. Môj názor, že ak by bola vyhlásená prohibícia na Slovensku, tak by to znamenalo revolúciu, nebol prijatý. Vraj my Slováci sme takí holubičí národ, že od politikov príjmeme všetko, aj sa necháme nakopať do zadku. No asi na tom bude trocha pravdy. Aj keď posledné obdobie ukazuje, že sa učíme štrajkovať a vyjadrovať svoj názor. Po ukončení "tlačovky" som sa pobral domov, ale nakoľko ma stále držal úspech z turnaja a zisk zemiakovej medaily za 4. miesto, zmenil som plány a pobral sa naspäť za spoluhráčmi na vinobranie do Rače. A tam som tiež uistil, pri tých davoch ľudí, že na Slovensku našťastie žiadna prohibícia nehrozí.

Deň to bol dlhý a náročný a našťastie nasledovala nedeľa a nie vstávanie do práce. Ružová prieteľka vyprchala a moje vstávanie z postele dnes pripomínalo vstávanie medveďa po zimnom spánku. Ťažké a bolestivé a bolestivé bude ešte niekoľko ďalších dní, možno pôjdem pod skalpel. Ale to vlastne nemôžem, veď budúcu sobotu je ďalší turnaj a ďalšie vinobranie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?