Osobu Jozefa Tisa možno rozdeliť z dvoch pohľadov. Prvý pohľad je pohľad na katolíckeho kňaza, klerika a druhý pohľad je pohľadom na politika. Spojenie katolícky kňaz a prezident je v dnešnej dobe už čudné, no počas 19. storočia a aj začiatku 20 storočia bolo bežné, že v politike sa na Slovensku angažovalo veľa klerikov, či už katolíkov alebo evanjelikov. Vzhľadom na chrakter Slovenského štátu a mnohé nechutné veci, ako deportácie Židov, prenasledovanie ostatných politických strán, arizácia, vstup do vojny, je spojenie kňaz a prezident minimálne nevhodné, až smutné. Katolícka cirkev je oprávnene často obviňovaná z vlažného postoja k deportáciám. Nuž treba povedať, že aj samotný Vatikán nebol nijako aktívny v tejto oblasti. Názor na Židov vo vtedajšom Vatikáne bol stále ako na vrahov Ježiša Krista a postoj katolíckej cirkvi k Židom sa v mnohom zmenil až po druhej svetovej vojne. Samotný Tiso ako katolícky kňaz slúžil napríklad počas potláčania Slovenského národného povstania omše pre nemeckých vojakov v Banskej Bystrici, pre vojakov, ktorí zabíjali Slovákov a vypaľovali slovenské dediny. Aj v súčasnosti sa nájde na Slovensku veľa kňazov, ktorí minimálne ospevujú Tisa. Za všetko hovorí v minulosti slúžená omša bývalého biskupa Sokola a pred oltárom mal postavenú podobizeň Tisa.
Hodnotiť Tisa ako politika si tiež vyžaduje rozdeliť jeho politickú kariéru na dva bloky. Pred vstupom Slovenského štátu do vojny a po vypuknutí druhej svetovej vojny. Hádam najčastejšie sa aj v laickej verejnosti poukazuje na fakt, že Slovenský štát musel vzniknúť, lebo by Slovensko bolo rozdelené medzi Poľsko a Maďarsko. S tým možno súhlasiť. Tiso vtedy nemal na výber a to, že prijal ponuku na vytvorenie Slovenského štátu, ho ešte nijako nediskvalifikuje. Bolo takmer pol roka pred vojnou a aj západné veľmoci rokovali s Nemeckom ako s rovnocenným partnerom a stále slepo verili, že vojne sa dá predísť. Slovenský štát bol vyhlásený nie ako nejaká banánová republika, ale na základe rozhodnutia vtedajšieho Slovenského autonómneho snemu, teda ústavnou cestou. Slovenský štát bol uznaný 27 krajinami. Problém nastal po vojne, keď sa Slovenský štát pridal na stranu Nemecka a začal aj vo vnútornej politike napodobňovať Nemecko. Na obranu Tisa často slúžia názory, že o ničom nevedel. Tiso ako prezident síce bol predstaviteľom umierneného krídla v HSĽS, ale domnievať sa, že naozaj nevedel o závažných veciach ako je deportácia Židov, je zarážajúce a asi aj ťažko uveriteľné. Ako perlička, Slovenský štát ešte platil Nemecku za každého vyvezeného Žida 500 mariek.
Ale nielen deportácie Židov diskvalifikujú osobu Tisa ako hrdinu, sú to aj ďalšie veci. Obmedzenie akejkoľvek politickej strany okrem národnostných, pozvanie nemeckých vojakov na potlačenie povstania atď. Počas vojny mal Tiso možnosť odísť z postu prezidenta, ak už nemal možnosť ovplyvniť mnohé veci, mohol odísť. Nemci by ho rýchle nahradili a existenciu Slovenského štátu by to nijako neovplyvnilo. Hrať na citlivú strunu, že sa tým snažil brzdiť extrémistov vo vlastnej strane, nie je celkom pravda, lebo s blížiacim sa koncom vojny, aj tak strácal Tiso moc a do popredia sa dostávalo radikálne krídlo. Napriek tomu význam Slovenského štátu pre Slovákoch nemožno úplne spochybniť, ľudia sa najmä v prvých rokoch mali oveľa lepšie ako v okolitých krajinách, vznikali inštitúcie ako Slovenské národné múzeum, Slovenská akdémia vied a Slovenská univerzita. Inštitúcie, ktorých zárodky neskôr využili aj komunisti. Ak by som to zjednodušil , Slovenský štát vznikol v nesprávnej dobe, ale potom by asi vôbec nevznikol. Osoba Tisa bude naďalej háklivá a každý si vytvorí vlastný názor, no zdieľať názor o Tisovi ako martýrovi alebo hrdinovi je príliš odvážne. A je to memento aj pre nasledujúce generácie.
