Hľadám pohodlné cestovanie

Autor: Tomáš Bosák | 31.8.2012 o 20:26 | Karma článku: 3,83 | Prečítané:  559x

Za prácou do Bratislavy som dochádzal najprv vlakom a už pár mesiacov cestujem autom. Najskôr som nadával na železnice, teraz nadávam na naše rozbité cesty plné kolón. Po dlhšej dobe som mal dnes, neviem to správne pomenovať, či šťastie alebo nešťastie, cestovať z práce opäť vlakom. A mal som možnosť porovnávať.

Na cestovanie vlakom som si zvykal približne už od dvoch rokov, keď sme sa nacestovali medzi Novou Baňou, odkiaľ pochádza mama a Vranovom na Topľou, kam sme sa presťahovali a odkiaľ pochádza otec. Možno aj preto som si tak rýchlo zvykol a cestovanie nimi ma bavilo. Autobusy som neznášal, bolo mi stále zle a po ruke mali rodičia preto vždy pripravený prázdny a veľký sáčok. Únavné cestovanie s hromadou batožiny a niekoľkými prestupmi medzi jednotlivými spojmi som absolvoval niekoľkokrát za rok, ale nikdy ma to neprestávalo baviť, najmä keď Slovensko je taká nádherná krajina. Po odchode na vysokú školu nabralo cestovanie ešte viac na obrátkach a cestoval som z jedného konca Slovenska na druhý, do Bratislavy. Okrem cestovania domov som ešte takmer každý týždeň cestoval vlakom do Trenčína. Pravidelné cestovanie aj na kratšie úseky už vo mne nevyvolávalo len radosť, ale aj hrôzu a zhnusenie. Napriek tomu, že za posledných 20 rokov, odkedy som si začal pamätať, že vôbec sedím vo vlaku, sa doba výrazne posunula (ako sa dá porovnať favoritka a nová octávia?), vo vlakoch akoby zastal čas. S výnimkou IC vlakov a pár klimatizovaných vozňov ešte päť rokov dozadu neboli v súpravách nové vozne. Staré, zatuchnuté, špinavé, roztrasené, také boli vlaky a sú po väčšine aj teraz. K tomu keď sa ešte pridalo státie na poslednom schodíku alebo opretie o dvere a meškanie, tak časté, no hotová katastrofa. Po ukončení školy som sa tešil, že je to minulosť, usadil som sa v Bratislave a tak som cestoval MHD, no od minulého roka som dal hlavnému mestu zbohom a presťahoval som sa do priľahlej obce, 20 kilometrov od hlavného mesta.

Cestovanie vlakom mohlo opäť začať. Malá naftová motorka, v ktorej bolo v lete ako na rozohriatej panvici a v zime ako v mrazničke. Zvykol som si, najmä keď som vedel, že výjazdové cesty z Bratislavy na trase do Šamorína, či Dunajskej Stredy, Rovinky, Dunajskej Lužnej sú preplnené autami. Cesta vlakom tak bola síce špinavšia a nepohodlná, ale vždy rýchlejšia. Lenže prišla jeseň 2011 a takmer trojmesačná rekonštrukcia trate a s tým spojená výluka. Každý deň preto nasledovala cesta autobusom, dlhá a únavná. Pohár trpezlivosti preto pretiekol aj u mňa. Na jar tohto roka sme si konečne zakúpili auto a tak skončila jedna kapitola cestovania a začala ďalšia. Komické je, že to bolo presne v čase, keď trať Bratislava Komárno prestali prevádzkovať naše železnice a prebrala ich súkromná česká spoločnosť, ktorá patrí do skupiny Student agency. Priniesli so sebou úplne odlišný druh cestovania. Krásne moderné súpravy, síce nie úplne nové, ale na slovenské pomery aj tak nadštandardné, klimatizované, čisté, s wifi pripojením a dennou tlačou. Samozrejme nízkopodlažné. Za rovnakú cenu úplne iný štandard. Aj som trocha ľutoval. Ale auto je auto, odvezie od domu až pred prácu. Pamätám si ešte ako som si hovoril, že ja určite nebudem tiež ten prípad ako ostatní, že si zvyknem na auto a budem mať problém cestovať vlakom alebo autobusom. Dnes som sa presvedčil o opaku. Keď som vedel, že musím ísť vlakom, najprv som bol naštvaný, ale potom keď som videl kolónu áut, bolo mi úsmevne, že ja nemusím byť v nej ako vždy, ale som na druhej strane barikád a len tak okolo nich prefrčím. Na jednej strane super pocit, na druhej strane, to že je potrebné na stanicu prísť, aj odísť a nákup si treba odniesť v ruke, predsa len robí pohodlnejšiu cestu autom, nech sú kolóny áut akékoľvek.

Keď som sa sťahoval do mojej novej lokality, sa ešte veľa hovorilo o rýchlostnej ceste R7 z Bratislavy do Dunajskej Lužnej, ktorá by zachránila cestovanie vodičom aj ráno, aj večer. Tá mala ale byť napojená na obchvat Bratislavy D4, ktorý sa podľa najnovších správ má stavať až v roku 2014 a tak aj R7 je nedohľadne. Lepšej cesty sa tak skoro teda nedočkám. Ale typické slovenské, dátumy sa hovoria a potom sa len presúvajú na neskôr a neskôr. Príkladom je naša D1 z Bratislavy do Košíc. Už v roku 2010 mala byť dokončená, najnovšie to má byť rok 2017, ale ani ten nebude zrejme konečný. Každý kto navštívil Chorvátsko, si povzdychne, prečo aj my nemáme také diaľnice. No ak by sme aj my chceli stavať v takom rýchlom tempe, neboli by sme schopní ich splatiť, nakoľko ich príjmy z cestovného ruchu sú niekde inde ako tie naše. A investícia sa im čoskoro vráti. Ale akútnejším problémom ako sú diaľnice je havarijný stav ciest I. a II. triedy a ešte horšie na tom sú mestské komunikácie. Kým Bratislava je počtom áut špecifickým miestom na Slovensku a čakania v určitých hodinách sú bežné, už aj menšie mestá sú v kritickom stave. Po väčšine sa nimi tiahne jedna dôležitá tepna (napr. Trenčín) a obchádzky nie sú možné, mestá jednoducho neboli na niečo podobné naprojektované. Alebo tam kde ešte nie je dobudovaná diaľnica, je ťarcha dopravy práve v meste, kde sa spomaľuje a zlieva (napr. Ružomberok). V menších mestách (napr. Vranov nad Topľou) je teraz módne premeniť všetky križovatky na kruhové objazdy, ktoré sú ale tak maličké, že ešte výraznejšie skomplikujú a zablokujú dopravu. Pri nedostatku kvalitných rýchlostných ciest a diaľnic, pri havarijnom stave mnohých ciest potom až tragikomicky vyznieva oprava cesty medzi Šamorínom a Kvetoslavovom. Teda vlastne nešlo o opravu cesty, cesta bola dobrá bez výrazných nedostatkov, napriek tomu sa v rámci projektu financovaného Európskou úniou položil úplne nový asfalt, hoci neďaleko tohto úseku bol ďalší, ktorý je v oveľa horšom stave. Na ten sa ale už peniaze nenašli.

Projekty výstavby ciest a ich opravy sú na Slovensku zaťažené toľkými prekážkami, že kým sa nejaká cesta začne stavať, prejdú roky príprav. Nejde ani tak o samotné dokumentácie a finančné projekty, ako nekonečné tendre, ktoré sa naťahujú na súdoch, obštrukcie zo strany Európskej únie pri financovaní, záujmy ochranárov, občanov a v neposlednom rade záujmy politikov. Každou zmenou vlády sa pripravované projekty nanovo prerobia, medzitým uplynie drahocenný čas a my občania len čakáme a naďalej hromžíme. Cestovať do práce na nejakom skútri alebo dokonca bicykli je v našich podmienkach samovražda. To čo je bežné v Európe, je u nás nemožné, nakoľko pri výstavbe ciest sa na cyklistov a motocyklistov vôbec nemyslí a ani vodiči nie sú zvyknutí rešpektovať tento druh dopravy. Ostáva preto len vlak, auto alebo autobus. Je úplne jedno v akej časti Slovenska kto z nás žije a akým dopravným prostriedkom cestuje, všetko má svoje plusy a mínusy, len sa je potrebné obrniť trpezlivosťou a najmä dostatočným množstvom peňazí, lebo voziť sa a nechať sa voziť je rovnako drahé.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?