Ako hranice menia človeka

Autor: Tomáš Bosák | 29.8.2012 o 17:17 | (upravené 29.8.2012 o 18:03) Karma článku: 10,28 | Prečítané:  1180x

Sviatok SNP som si neuctil ako by možno vyžadovala naša dnešná politická elita, ktorá sa snaží umelo ľudom vtláčať historické fakty. Ľuďom svoje dejiny vnucovať nemožno, musia mať o nich záujem. Namiesto osláv SNP pri nejakom pamätníku ruského vojaka som sa vybral do Rakúska, do neďalekého Hainburgu, trocha sa schladiť na kúpalisko v tento horúci deň. Koľkokrát som už prešiel hranice Rakúsko - Slovensko a stále si kladiem rovnakú otázku. V čom sme oba národy tak rozdielne, že Slovák sa v Rakúsku cíti inak ako doma na Slovensku?

Klasická raňajšia cesta do Rakúska. Nastúpil som spolu s partiou priateľov na spoj MHD č. 901, smer Hainburg. Autobus samozrejme preplnený, ale nie ľúdí smerujúcich za oddychom, ale za prácou. A to ešte v stredu v Rakúsku neberú krvnú plazmu, za ktorú lákajú Slovákov na 20 EUR a preplatenie cestovných výdavkov. Potom by sme sa už asi do autobusu nedostali. Nakoľko sme ešte na kúpalisku v Hainburgu nikdy neboli, zisťovali sme od mladých ľudí v autobuse, či nám nevedia povedať, ako to nájdeme. Nikto nič nevedel až na jednu pani, ktorá nám veľmi ochotne začala vysvetľovať nielen cestu na kúpalisko. Opísala nám takmer všetko, históriu Hainburgu, kultúrne pamiatky v mestečku, kde nájdeme kúpalisko, kde je taký hrad, kde je onaký hrad. Stihla nám vysvetliť, že všetci ľudia, čo cestujú, cestujú za prácou. Aj ona bola učiteľkou nemčiny. Medzitým sme aj vystúpili v Hainburgu, no jej ochotný výklad ďalej pokračoval. Opisovala, ako sú nemocnice plné slovenských lekárov a sestričiek, kde všade pracujú Slováci, ako sa oplatí tankovať pohonné hmoty a zakončila to rečníckou otázkou, na koho my sprostí Slováci robíme, keď pár kilometrov za hranicami je všetko lacnejšie, či telefonovanie, tankovanie, potraviny. Celý deň mi potom táto jej otázka vŕtala v hlave. Všetko lacnejšie asi nebude, ale v mnohých veciach mala pravdu. Keď sa s nami lúčila, mal som normálne nutkanie spýtať sa, čo sme dlžní, lebo to bol výklad, ktorí by tromfol aj profesionálneho turistického sprievodcu. A keď som sa otočil, už sa pri nej pristavili ďalší Slováci.

Stratiť sa v Hainburgu nedá. Nápisy už nájdete aj v slovenčine a na ulici nie je problém odchytiť nejakého Slováka. Keby mi nesvietilo v telefóne R (roaming), tak som ani nepocítil, že som v zahraničí. Na kúpalisko sme dorazili medzi prvými, bolo ešte tak chladno, že sme sa báli aj prezliecť do plaviek. Postupne sa ale kúpalisko zaplnilo, počasie umúdrilo, takže všetko bolo ok. A opäť som sa cítil ako na Slovensku. Ak nerátam plavčíkov, jednu staršiu pani, tak som iný jazyk v celom areáli ako slovenčinu nepočul. Nepochybne, že to spôsobil náš státny sviatok, ale myslím, že cez víkend v tom veľký rozdiel nie je. Čo nás tak priťahuje za hranice? Chýba nám niečo doma, sú to lepšie služby alebo je to len pocit, že áno som v zahraničí, môžem si to dovoliť, som niečo viac. Pohnútky sú u nás asi aj také, aj také, ale prejdeme hranice a vieme sa správať inak ako na našej pôde. Odrazu sme slušnejší, nevyhadzujeme odpadky po zemi, lebo vidíme všade čistotu, netrúbime po sebe ako blázni, čerpáme pokoj a kľud od domácich obyvateľov. Veľká väčšina z nás si len povzdychne, keby si tak tu môžeme kúpiť dom. Napriek tomu, že Bratislavu vidno v diaľke, hranica je blízko, človek sa cíti inak, možno trocha vznešenejšie. A Slovákov si tu vážia. Vedia, že su pre nich kúpnou silou, využívajú ich relaxačné zariadenia. Najlepšie by o tom vedeli rozprávať ľudia, ktorí tam pracujú. Na svojej výplatnej páske vidia lepšie ohodnotenie ako by mali na Slovensku. Dôchodcovia si tam vysedávajú v kaviarničkách, kde si dajú raňajšiu kávičku, prečítajú noviny. U nás si väčšina dôchodcov môže dovoliť uvariť kávičku len doma.

Pri odchode som si opäť spomenul na pani z autobusu, nakoľko sme ešte navštívili tamojší supermarket a mnoho vecí sa dá kúpiť lacnejšie ako u nás. Tiež som si dal otázku. Keď sa nám oplatí ísť tankovať do Rakúska, nakupovať tu, je to len o peniazoch alebo máme pocit, že kvalita je vyššia? Lebo ak je to len o peniazoch, koho potom v Európskej únii máme dobiehať svojimi cenami a službami, ako nám to tvrdia analytici a politici, ak Rakúsko to nie je? Dobiehame alebo musíme dobiehať tie najdrahšie štáty? Je smutné, ak sú ceny v mnohých položkách porovnateľné so Slovenskom, ale platy sú tak výrazne rozdielne. Keď už nemôžeme mať rakúske platy, či dôchodky, skúsme na Slovensku mať aspoň ten pokoj, ten poriadok a byť k sebe rovnako ohľaduplní ako za hranicami. Je to málo, akle niekedy tak veľa. Aj my sa prezentujeme svojím správaním pre návštevníkmi zo zahraničia, rovnako si všímajú našu ochotu a správanie. Cítia sa rovnako dobre aj oni u nás? Za všetko hovorí skúsenosť na spiatočnej ceste, keď som sledoval auto so slovenskou značkou, z ktorého visela natiahnutá ruka celú cestu z Hainburgu, ale až tesne za hranicami už na Slovensku z tej ruky vypadli odpadky. Hovorím si, už som doma. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?