Dobro došli alebo ako víťazí Chorvátsko

Autor: Tomáš Bosák | 28.8.2012 o 17:41 | (upravené 28.8.2012 o 17:55) Karma článku: 9,51 | Prečítané:  1592x

Polemizovať, či je lepšie absolvovať dovolenku na vlastnú päsť a všetko si zabezpečiť sám alebo to nechať na cestovnú kanceláriu, je vhodné, až keď sú obidva spôsoby vyskúšané. Kým minulý rok som z viacerých dôvodov ignoroval zahraničie, tento rok som sa opäť vybral k moru, k nášmu slovenskému, do Chorvátska. Skúsenosť spred dvoch rokov s istou nemenovanou cestovnou kanceláriou na Slovensku ma presvedčila, že radšej zvolím spôsob všetko si zabezpečiť sám. Nech je 99 percent zájazdov v poriadku, moja skúsenosť ma presvedčila, že náhoda je sviňa a človek ľahko spadne do toho zvyšného nešťastného percenta.

Prvýkrát som absolvoval dovolenku pri mori až v roku 2008. Ako mladí ľudia, väčšinou študenti sme sadli do auta, nabalili kufre do prasknutia a smer Chorvátsko. Pohodlné cestovanie po diaľniciach bolo niečo čo si na Slovensku neužívame ani teraz, ak teda nejazdíme trasy Bratislava – Žilina, Bratislava – Banská Bystrica. Po strastiplných 12 hodinách v aute sme večer dorazili do prístavu v Splite, odkiaľ sme ešte prešli trajektom na ostrov Brač, náš cieľ. Prvý dotyk s morom, to slané, vlhké ovzdušie, famózny pocit. Ubytovanie vzhľadom na ceny výborné, žiadne tlačenie sa v malých izbičkách, pohodlne sme obsadili celé jedno podlažie domu s priestrannou kuchyňou. Ostrov ponúkal všetko, zábavu, oddych, históriu, prírodu, krásne upravené pláže. Ani jeden deň som nenadobudol vnútorný pocit, že upadám do nudy. A samozrejme všade okolo domáci obyvatelia s úsmevom od ucha k uchu a nezabudnuteľnou frázou „nemam problema“. Odchádzal som nadšený, aj keď zrejme môj pocit bol ovplyvnený tým, že išlo o prvú dovolenku pri mori, nebolo zatiaľ s čím porovnávať.

O rok na to som prvýkrát vyskúšal dovolenku prostredníctvom cestovnej agentúry. Vybral som si Bulharsko, názory som počúval rôzne na túto krajinu. Na jednej strane samé chvály a samozrejme to, ako je tam lacno, ale na druhej strane aj nadávanie. Kým počas predošlej dovolenky som prvýkrát videl more, teraz som zasa prvýkrát letel lietadlom. Lietadlo radšej nebudem komentovať a pristátie už vôbec nie, bola to tragédia a hovoril som si, že domov pôjdem radšej stopom. My nadávame na letisko v Bratislave, no to vo Varne bolo ako z nejakého mexického filmu, mal som pocit, že pristávame na poli. Prechod autobusom po Varne bol ďalším šokom, lovil som v hlave, či nedávno sa neprehnala nejaká vojna touto krajinou. Našťastie hotel a izba super, ale to bolo zasa na dlhý čas všetko. Prvá prechádzka po plážach na mňa teda vôbec neurobila dojem. Obrovské megalomanské komplexy hotelov sa striedali s rozostavanými a opustenými stavbami, v bočných uličkách plno zvery, pláže síce krásne piesočnaté, ale more špinavé, plné rias. Bola to zatiaľ jediná dovolenka pri mori, kedy som viac času strávil pri hotelovom bazéne ako pri mori. Hovorím si, tak aspoň sa buchnem po vrecku a zájdem na nejaký fakultatívny výlet. Naša delegátka presadzovala iba jediný, Varna, ktorá bola pár kilometrov, o ničom inom ani nechcela počuť a postupne spacifikovala aj ľudí, turistov. Tak si hovorím, čo mi zostáva, veď asi vie o čom hovorí. Bohužiaľ, až na v samotnej Varne som zistil, prečo presadzovala práve toto mesto. Po návšteve delfinária nám ukázala ešte jeden právoslávny kostol, ktorý bol pár metrov veľký a vo vnútri takmer nič nebolo a potom jej hlavný cieľ výletu, okolité trhy. Moje nadšenie sa dalo krájať, najmä keď som zistil, že trh na Miletičovej v Bratislave je väčší a zaujímavejší, okrem toho ešte na každom kroku otravovali ľudia, čo ponúkali výmenu peňazí. Ďalšie poučenie pre mňa, netrepať sa za každú cenu na nejaký výlet, pokiaľ presne neviem, čo uvidím. Po absolvovaní tejto dovolenky som sa teda zaradil k skupine, ktorá si povie, Bulharsko už nikdy viac. Nakoľko sa radím do okruhu náročnejšieho dovolenkára, ktorý chce vidieť aj niečo zaujímavé, niečo historické, prírodu a hlavne inú krajinu ako máme my, s inou kultúrou, výrazne odlišnou, Bulharsko ma nudilo.

 

V roku 2010 som ale napriek tomu nezanevrel na tú istú cestovnú kanceláriu, veď až na lenivého delegáta som nemal zlé skúsenosti a opäť som si vybral dovolenku cez túto cestovku. A krajina bola Rhodos. A tu prišla najhoršia skúsenosť, hotová čerešnička na torte. Príchod do hotela ma presvedčil, že hotel je ďaleko na lepšej úrovni ako ten v Bulharsku. Na recepcii nám stará pani, ktorá vyzerala, že už už sa chystá poslednýkrát vydýchnuť, ukázala, aby sme sa išli navečerať a až potom sa ubytujeme. Večeru sme si vychutnali, super pocit, že sme doleteli, krásny ostrov, dovolenka pred nami. Po večeri sme konečne dostali kľúče, pani recepčná nám ukázala, že sme ubytovaní úplne na konci. Prechádzal som okolo izieb, všade čítačky na kartu, neuvedomil som si, že ja mám v rukách obyčajný kľúč. Prešli sme úplne na koniec, úplne dole sa nachádzali staré dvere, niečo ako pivnice, tak sme vybehli na prvé poschodie a hľadali naše číslo. Nikde nič, ani na druhom poschodí, ani na treťom, nikde. Ostávali nám už len tie pivničné dvere. Bohužiaľ to bolo naše číslo, zámok bol úplne rozbitý, pomaly som otvoril a prvé čo som videl, ako obrovský šváb si to po zemi namieril ku nám. Rýchlo som vybehol oproti nemu a pristúpil ho, bolo počuť zaprašťanie, ale aké bolo moje prekvapenie, keď on naďalej žil. Vyžadovalo si to náramne veľa stúpancov, kým zahynul. Ospravedlňujem sa týmto slobode zvierat, ale takéto zvieratká nepatria do vnútra. Izba bola príšerná, čas sa zastavil asi na 50 rokov, v starej posteli bolo dokonca zabudované rádio, ako v amerických hororoch. Izba bol z polovice zahĺbená do zeme, naozaj pivničný priestor. Kúpeľňa nespĺňala absolútne požiadavky tejto doby. Nestihli sme sa ani poobzerať a valili sa na nás šváby za švábmi. Hotová katastrofa, vybehli sme na chodbu, tam sme stretli ďalších Slovákov, tri izby sme obsadili práve my Slováci. Prvá cesta viedla na recepciu, stará pani v podstate ničomu nerozumela a ani nechcela, jej problém to nie je, máme to riešiť s cestovkou. Tak sme volali delegátke, tá samozrejme nezdvíhala, tak sme sa vrátili na izby a pokračovali vo vraždení zvieratok. Malo to aspoň ten význam, že sme sa rýchlo všetci spriatelili a hneď v prvú noc vyčerpali všetky zásoby alkoholu, báli sme sa ísť spať, liezlo to všade po stenách a tma im robila dobre. Keď sme konečne o 4 zaľahli, striedali sme sa v spaní a samozrejme svetlo bolo celý čas zapálené. Už viem ako sa vo väzeniach týrajú väzni, keď ich pravidelne zobúdzajú a svietia im celú noc. Ráno bolo príšerné, konečne sa nám ozvala delegátka, volali sme do Bratislavy na centrálu, tam nám povedali, že to musíme riešiť tu, oni nám nepomôžu. Vybrali sme sa na pláž, ale absolútne sme boli myšlienkami inde ako na dovolenke. Celý deň sa nič nepohlo, robili sme bordel, volali opäť do Bratislavy a hrozili médiami, delegátka sľúbila, že pohľadá ďalší hotel, ale my sme museli ďalšiu noc absolvovať v tom humuse. Pozoroval som ale cez deň dvoch robotníkov tamojšieho hotela. Nazval som ich Pat a Mat. S aku vŕtačkou a kladivom v ruke spravili za pár hodín z ďalších pivničný priestorov podobné izby ako naše a večer tam už prúdili ďalší turisti. Tentoraz aj Nemci a Taliani a bohužiaľ aj matka s malými deťmi. V noci už bolo počuť len tupé zvuky, ktoré naznačovali, že vraždenie pokračuje, ale bohužiaľ bolo počuť aj detský plač, to bolo už naozaj nechutné dať malé deti do takých izieb. Ďalší deň bol pre nás kritický, ženy si už aj poplakali a my chlapi sme tiež neboli nejakými hrdinami, ani sme neľutovali tie peniaze ako to, že koľko dní ešte musíme vydržať. Až na tretí deň sa na nás usmialo šťastie a konečne nám zabezpečili náhradný hotel, síce to nebola žiadna sláva, ale bolo nám to jedno, konečne sme sa osprchovali a uvedomili si, že sme na dovolenke. Napriek všetkému peknému čo sme ešte zažili, tie tri dni neistoty a smútku už nezmazali zlú škvrnu. Ešte aj v tom mori plávalo toľko toaletného papieru, že som si niekedy pripadal ako v nejakom špinavom jazere, nakoľko odpad páni Gréci vypúšťali do mora. Preto zakazovali používať toaletný papier, čo zdôvodňovali tenkými odpadovými rúrami. Od tohto momentu som si povedal, že radšej oželiem ďalšie vzdialené destinácie a slovo cestovka už nechcem počuť.

V roku 2011 som zahraničie vynechal, ale tento rok som opäť cestoval k moru. Samozrejme autom a do Chorvátska. Tam kde to všetko začalo, kruh sa zatiaľ uzavrel. S odstupom času, keď už som mohol porovnávať, som si povedal, že niet na Chorvátsko, pokojná krajina, človek si užije dovolenku bez akéhokoľvek zabezpečovania dopredu, všetko sme riešili až na mieste, s výnimkou poistenia. Tak krásne zneli výrazy „dobro došli“ a „nemam probléma“. Ani ja nebudem mať probléma na budúci rok opäť navštíviť jadranskú krajinu a nespoliehať sa na cestovné kancelárie, ktoré len hľadajú výhovorky, keď nastane nejaký problém. Nepochybne stávajú sa aj horšie veci, cestovka skrachuje, keď ste na dovolenke, ale mne stačil aj ten malý živočíšny problém.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?